Dynasty

O nás

Určite vás niekde v hlave napadlo, kto sme a prečo práve sushi v Šintave.

8.januára 2020 bol presne ten deň, na ktorý nezabudnem. Sáčik ryže,
„kympo“, mača čaj, paličky a základné sushi vybavenie boli mojím prvým
nákupom a krokom ku začatiu. Jedinú vec, ktorú som ešte nemal bol ryžovar,
a preto prvá várka ryže z hrnca okamžite zhorela.

Tie ďalšie sa už vydarili a dokonca sa použili do dvoch roliek. Prvá obsahovala len uhorku a tá druhá pozostávala z avokáda a z tuniaka z konzervy.

Začiatkom roka 2020, konkrétne 18. januára,

sa končila a zároveň sa začínala zaujímavá etapa môjho života. Z cestovania priamo do kuchyne. Práve som sa vracal z tripu, pri ktorom sme navštívili Ameriku, a moje kroky ma ihneď pri návrate domov viedli do Seredského bistra. Na žiadosť chalanov, ktorí ma zavolali do bistra kvôli nedostatku zamestnancov, som neváhal a súhlasil som s tým, že im chcem pomôcť. Čo som samozrejme nikdy neoľutoval. Bola to jedna z tých skúseností, na ktorú si dobre pamätám a rád spomínam. Neskutočný kolektív, tvorení chalanmi, ktorých by každý chcel mať ako kolegov – Siči, Marek a ďalší. Pri práci som si všímal, že ich gastro baví a mali kopec zážitkov, na ktoré stále dodnes spomínajú. Postupom času, som začal rozmýšľať nad tým aké by to bolo, keby vytvorím aj ja niečo podobné. Z týchto myšlienok sa zrazu stal sen, ktorý nebol len o vlastnení reštaurácie, ale hlavne o tvorení a spoznávaní gastra. 

Z ľava: Dušan Sokol, Ferdinand Pazúr.

Vďaka bratrancovi Adamovi, ktorý začal pracovať v trnavskej reštaurácií so sushi, som sa naučil všetky základy. Reštika mu dala znalosti a vedel, ako to približne v takej kuchyni funguje. Tak sme sa rozhodli, že tieto vedomosti využijeme a spolu niečo vytvoríme. V mojej malej kuchyni spolu s Adamom, ktorý pri mne stál, sme vytvorili prvé sushi. 

25. januára sme s Adamom vytvorili náš prvý set, v ktorom boli už nejaké tie suši rolky spolu s hlavným doplnkom, ktorým bol šalát polníček. Doteraz je medzi nami považovaný za humornú a vtedy preceňovanú zeleninu, pretože sa nachádzal aj tam, kde by nemal. Takže zo začiatku niekedy nebolo ani vidieť vnútro roliek, pretože sa skrýval pod valeriánom.

5. februára, na narodeniny mojej sestry sme spravili náš konkrétne druhý set, ktorý išiel na rodinnú oslavu. V tej dobe sme boli naň patrične hrdí aj napriek tomu, že sme tam dali asi všetko, čo chladnička dala a dokopy to nemalo ešte nič spoločné so sushi, ktoré poznáme dnes. Celé to chystanie, námaha a konečný výsledok stál za to, a zo setu sme boli tak nadšení, že sme to považovali za prelomový bod. 

Asi jediná Adamova fotka a naše „PRO“ boxy.

Takto nejako vyzeral v tej dobe set, ktorý sme vedeli pripraviť z kuchyne.

Ubehol nejaký čas a my sme stále s bratrancom tvorili sushi z kuchyne u mňa doma, a popritom všetkom som stále pracoval v spomínanej reštaurácii v Seredi. V tom čase sa tam uskutočnila akcia s názvom Ázijský víkend. Počas tejto akcie si spomínam, že krátko pred začatím nebolo vytvorené menu, ktoré by sa na daný víkend ponúkalo. Po príchode z práce som si sadol k PC a začal bezcieľne hľadať. Keď som sa preklikal pár odkazmi našiel som rôzne nápady na menu, ktoré by mohli fungovať. Bahn mi sendvič, banány vysmážané v cestičku a obalené v sézamovom cukre. Popri týchto receptoch som si uvedomil, že by mohlo ísť o prvú akciu, na ktorej by som mal možnosť odprezentovať moje sushi.

Deň pred akciou som prišiel do prevádzky predčasne, pozdravil som upratovačku, ktorá si vykonávala svoju prácu a pustil som sa do rolovania. Celkovo sme predpokladali, že akcie sa zúčastní veľa ľudí. Snažil som čo najviac, aby jedlo, ktoré prichystám bolo dokonalé a bude v dostatočnom počte. 

Všetko prebiehalo v poriadku, až na menšiu nezhodu s kuchárom, ktorý mi mal pomôcť akciu zvládnuť. Kuchár odišiel a vrátil sa až o dve hodiny. Takže ďakujem tým, čo mi vtedy pomohli. Ďakujem Lukáš (Siči).

Sushi na akciu, vtedy sme o tom, že sa má sushi pripravovať na čerstvo nevedeli. 🙂
Finálny produkt, ktorý s odstupom času vyzeral naozaj hrozne.

Po odchode z bistra som sa rozhodol začať s výrobou sushi  z domu, tak ako doteraz ale už pre ľudí, ktorí ma oslovili s prosbou že by si dali sushi alebo známych. (LETS ROLL) doslovne. Prvým zlomom bola značka alebo meno, pod ktorým sa moje sushi malo predávať. Pretože spontánne nápady sú najlepšie, nerozmýšľal som nad menom zbytočne dlho. Prvé čo mňa a mojich kamošov napadlo bolo „Suši Feri“. Vôbec som nefilozofoval nad tým, či sa jedná o dobrý alebo zlý nápad. Ako Suši Feri sme pokračovali vo výrobe boxov z pohodlia domova (znie to dobre ale byt, v ktorom sa denne vysmáža a nonstop varí už nebol zrovna byt :D), no napriek tomu mi to nestačilo. Potreboval som zlepšenie a vedomosti, ktoré by posunuli moje sushi vpred. 

Zamestnal som sa v Hlohoveckom sushi bare na pozíciu sushi majstra (ten som samozrejme nebol ale prečo nie). O nejaký čas neskôr sa do tohto take-away konceptu pridal aj môj najlepší kamoš Duško (Soky). Keďže rýchlosť otáčok u Sokyho prevyšovala hodnoty bežného vodiča, bol v Hlohovci prijatý ako rozvozár. Patrí medzi tie typy rozvozárov, ktorý vám doručia jedlo ešte v horúcom stave. 😀

Toto bol výsledok cca ročnej práce na sushi.

V Hlohovci nám to vydržalo asi rok, a popritom ako vždy, som robil sushi aj
z domu. Na otázku ako som to stíhal, je jednoduchá odpoveď. Pokiaľ robíte to,
čo vás baví, von ani chodiť nemusíte, pretože viete, že za nejaký čas sa Vám
to vyplatí.

Deň, čo deň mi začali doma objednávky pribúdať a prišiel čas, kedy som
nestíhal. Vždy mi bolo prednejšie vlastné sushi a kvôli pribúdajúcim
objednávkam som poprosil toho najskúsenejšieho šoféra, Sokyho, či mi
nechce s rozvozom pomáhať.

S veľkou ochotou začal rozvážať nie len v Hlohovci, ale aj pre Suši Feri.
Duško bol v tom čase študentom medicíny a nikdy by jeho ani mňa nenapadlo,
že by toto štúdium ukončil. Pri večerných rozhovoroch sme mávali hlbokú
debatu o budúcnosti.

Tak ako to mňa ovplyvnilo, ovplyvnilo to aj Sokyho
a z nepredstaviteľnej myšlienky ukončiť štúdium sa stala realita. V ten istý
večer sme si povedali, že život berieme až moc vážne a napísali sme šéfovi, že v Hlohovci končíme. Uvedomujeme si, že sa to takto nerobí, no
zrovna to bol ďalší krok k nášmu spoločnému podniku.
Suši Feri nám obom bolo prioritou, za ktorou sme si stáli a ako som spomínal
na začiatku, začínala sa nová etapa predchádzajúca DYNASTY. Už to nebolo
moje suši, ale NAŠE.

Moje kroky ďalej viedli do Bratislavy, kde som dostal školu života, ale aj školu kuchársku od chalanov, ktorí predtým robili v preslávenej reštaurácii fou zoo. Najťažšia vec bola asi variť vajíčka na ramen haha. Dobre si pamätám ako som si dal variť 30 vajec a všetky popraskali a musel som ich nejako nepozorovane vyhodiť. Najťažšie neboli vajíčka ale konzistentnosť kuchárov a zvládanie obrovského tlaku na kuchára/ov. Pracovalo sa od 9:00 do 22:30, takže na byt ktorý bol v Bratislave som sa dostal okolo 1 hodiny ráno. Menovať reštauráciu samozrejme nebudem ale bola to „jízda“. Kolektív bol zo Slovenska ale aj zo zahraničia takže som sa niekedy cítil ako keby som nerobil ani na Slovensku. Pracovali sme klasicky krátky/dlhý týždeň. Popri tejto práci sme samozrejme riešili aj priestor pre už nový projekt DYNASTY. Keď sme mali priestor v Šintave, odsťahoval som sa späť do Serede a makali sme na tom aby sme zariadili kuchyňu a mohli konečne otvoriť náš take-away koncept.

Nemenovaná bratislavská reštaurácia, ktorá nám dala nekonečné skúsenosti.

  1. Adik píše:

    Paráda! Len tak ďalej! ❤️

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.